Komplement k rodičom v detstve, spôsob úniku a sebarealizácie počas dospievania a potom neskôr v dospelosti ako? Kamaráti nás formujú, obohacujú o zážitky, informácie a pohľady na svet. Často si hľadáme priateľov s podobnými názormi a záľubami. Nakoľko mať “yes, i can relate” pocit a dokázať sa nadchnúť pre podobnú záľubu je ten najjednoduchší spôsob ako sa s niekým relatívne rýchlo spriateliť. Netreba tam moc dlho hľadať to ~spojenie~ ktoré rozprúdi konverzáciu. Samozrejme často je to aj všeobecný pohľad na svet a podobné názory či “vibe” človeka ktorý nás zblíži. Nie nadarmo sa hovorí že priatelia sú rodina ktorú si vyberáme. Koľko času ale trávime prácou na priateľstvách, stretnutiach, rozvíjaní sa navzájom? Nemusí to byť len romantický vzťah v ktorom človek môže tieto charakteristiky očakávať. Aspoň teda ja v to verím.

Chcel by som zdôrazniť že priateľstvá sú veľmi dôležité pre mentálnu pohodu a aj pre pocit spolupatričnosti. Ja osobne som to najviac pocítil počas pandemických rokov kedy bola škola na diaľku, s spolužiakmi som sa stretával len online a práca v škole končila odídením od počítača do inej miestnosti ako v ktorej som spal a pracoval. Síce som veľa športoval, často aj s priateľmi no sociálnych aktivít bolo málo a počas náročného semestra to na mňa všetko akosi doľahlo. Sám si na sebe všímam že veľa lockdownových návykov mi zostalo a často trávim priveľa času za počítačom aj po konci pracovnej doby. Zaujíma ma taktiež ako lockdown ovplyvnil tvoje návyky, kľudne napíš dole pod príspevok. Myslím si že to bolo až vytrhnutie z reality na Erasme vo Fínsku kde som cestoval sám do úplne cudzieho prostredia. Zmena prostredia, nový priatelia a zážitky mi jednoznačne prospeli.

Takže tak… hľadajte si aj vy svoju “krvnú skupinu” no nebojte sa občas vystaviť iným názorom, buďte zvedavý, vedome si vyberajte a pracujte na svojich priateľstvách.