Trump môže znieť pre cezpoľného ako zvláštne slovíčko pre pomenovanie viac-dňovej turistiky. Trampovanie je v širšom zmysle rekreačné táborenie v prírode, obyčajne spojené s pešou turistikou. Toto hovorí Wikipedia no skomolením v našej lokálnej skupine sme začali používať slovíčko trump.

Naša víkendová turistika cez hrebeň Veľkej Fatry sa rázom zvrtla na nekonečné putovanie džungľou a prekračovanie padnutých stromov. Prvý deň sme prešli len Nolčovskou dolinou na útulňu Príslop. Tu sme sa zložili, spravili oheň, rozprávali sa a neskôr privítali skupinku českých putovníkov. Tiež mali v pláne zajtra ísť ďalej cez hrebeň.

no images were found

Ráno o 7:00 nás budí Peťov telefón, vraj 8:00 už chceme šľapať (to bol môj nápad). Tak nejak sa vymotám z hamaku, opláchnem tvár v priľahlej studničke a navnímávam zvuky rannej prírody. Nie je fakt nič lepšie ako toto. Pomaly si zjeme raňajky a pobalíme sa, pričom kolegovia, ktorí si nechali batohy na zemi zistili, že prišli o chlieb. Myši mali v noci hody, vraj to bolo aj počuť a Peťo ich v noci aj varoval no spánok im bol prednejší.

8:28 spúšťam tracking na mojich hodinkách s víziou prejsť dnešných 20km a 1500m výškových za cca 7-8 hodín. a prísť na Chatu pod Borišovom okolo 5-6 hodiny poobede. Tam sme sa mali dať pivko a pokračovať ďalej na Salaš pod Suchým Vrchom kde by sme prespali.

No človek mieni a život mení. Už pri prvom výstupe na Kľak sme mali povedzme miernejšie tempo a to sme mali byť ešte plný síl. Cestou hore chytám signál, snažím sa pozrieť predpoveď počasia, bohužiaľ neúspešne.

Už v tomto bode sme mali toho za sebou celkom dosť no chata bola stále v nedohľadne. Síce sme cestou dostali morálne posilnenia od prírody v podobe čučoriedok alebo lesných jahôd no morálka klesala a stúpala ako na horskej dráhe. Samuelovi sa kráčalo zle celý deň a neskôr sa k tomu pridala Maťova silná migréna. V tomto bode sme to chceli asi po 10km zabaliť a ísť dole z hrebeňa a dolinou domov. Nastala kríza, no ešte sme nedosiahli miesto z ktorého by sme mohli zísť priamo dole. Museli sme ísť ďalej.

V ten deň sme chytili asi dva poriadne dažde a jednu búrku ktorá nás našťastie chytila len okrajovo a bez bleskov. Chytiť búrku počas prechodu hrebeňom je jedna z vecí ktorej sa najviac obávam. Toto bol jeden z momentov kedy som sa reálne bál o svoj život. Keď som sa obzrel okolo seba zistil som, že som nebol jediný. Takto nejak sme asi pol hodinku čakali kým prejde búrka.

Humor nás však neopustil a v polohalucinačnom stave sme vymýšľali kdejaké hlášky ako napríklad:

• Ako život – ktorú si použil keď si prišiel na niečo viac či menej múdre
• Výprava roka, nátierka roka, kopec roka, pivo roka…. všetko bolo roka
• To je o jeden [zapaľovač / chlieb / tričko] viac ako potrebuješ – ako hláška na nedostatok niečoho. Aby si si vážil aj to málo čo máš.

Pokým sme došli k najbližšiemu smerovníku do doliny sa Maťovi výrazne polepšilo a až do konca dňa išiel ako blesk. Samuel stále zvádzal ťažké mentálne súboje so svojou hlavou no napriek tomu stále išiel, síce pomaly, ale isto.

Ozajstná výprava to začala byť keď zašlo slnko a začalo sa stmievať. Nie dlho po západe vystriedal slnko, mesiac, ktorý nám svietil na cestu a iluminoval krajinu okolo Ploskej a Borišova. Naša turistika sa natiahla z pôvodných 7-8hodín na celkových takmer 14 hodín šľapania. Strach z medveďov bol veľký no ešte väčšia bola naša únava ktorá doľahla už aj na posledného z nás. Keď sme videli tabuľu 55min na Chatu pod Borišovom bolo jasné že to dáme aspoň na tú chatu a keď nás tam nezoberú tak pôjdeme ešte kúsok na Salaš pod Borišovom. Mali sme šťastie a dobrý ľudia na chate nás prichýlili aspoň do kuchyne kde sme prespali.

Ťažko sa tomu verilo a v danej chvíli si málokto uvedomil že toto bola skúška našej skupiny. Skúška našich nervov a toho ako dokážeme byť voči sebe ohľaduplný aj keď sme pod tlakom času, búrky alebo nekomfortu mokrých topánok.

Horám zdar a teším sa na ďalšiu výpravu.